Keď bol dieťaťom, viac mu voňalo miešanie drinkov. Až počas praxe v škole mu zavoňala kuchyňa. Popradčan Ján Dudáš. Pracoval v 4- i 5-hviezdičkových hoteloch a keď pandémia ich brány zatvorila, rozhodol sa pomáhať ľuďom. V tom čase ani len netušil, že jedna myšlienka môže viesť aj k vytvoreniu slovenského rekordu. Za svoje dobré skutky je nominovaný na ocenenie s názvom Srdce na dlani.

U Dudášovcov doma to rozvoniavalo. Mamka s babkou zvykli piecť koláče. Vtedy, ešte malý Ján, sa síce po kuchyni len motal a v tom čase ani netušil, že povolanie kuchára sa stane jeho životným poslaním. „Keď sme ako rodina prišli napríklad na chatu, stále ma veľmi bavilo pripravovať kadejaké drinky. Skôr to smerovalo k tomu, že zo mňa bude barman,“ spomína si s úsmevom.

Keď prišiel čas na výber školy, Ján váhal. Prijímacie pohovory absolvoval aj na Hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Skončil pod čiarou, no osud zamiešal kartami. „Pár adeptov sa odhlásilo, lebo nakoniec odišli na inú školu, a tak som sa tam dostal. Lákala ma preto, lebo tam bola aj zahraničná prax, dali sa študovať dva jazyky. Bolo to všetko späté s hotelom – od recepcie cez marketing až po kuchára a čašníka,“ vysvetľuje. Zlomovým bol pre neho druhý ročník. Dostal možnosť ísť do Prahy. V stovežatej sa ocitol medzi šikovnými kuchármi.

„Kuchyňa tam bola rozdelená na raňajky, teplú a studenú kuchyňu, jedáleň pre zamestnancov. Tam som sa definitívne rozhodol, že budem kuchárom,“ priznáva. Jediné, čo Jánovi nedávalo spávať, bolo účtovníctvo. A to spôsobilo, že školu po 5-ročnom štúdiu nakoniec nedokončil. „Vôbec to ale neľutujem. Aj napriek nedokončenej škole som skoro stále pracoval vo vedúcich pozíciách. Papier nie je všetko. Práca vás musí baviť. To je to dôležité,“ hovorí.

Jeho pracovné začiatky siahajú do kuchyne 5-hviezdičkového hotela na Štrbskom Plese. „Pracoval som tam 3 roky pod vedením zahraničných šéfkuchárov – Rakúšana, Taliana a Íra,“ hovorí. Tu Ján načerpal množstvo skúseností. Jeho ďalšie kroky smerovali do štvorhviezdy v Tatranskej Lomnici. „V týchto hoteloch som sa naučil profesionalite, ako aj správaniu sa k zamestnancom,“ dodáva.

Ján, ako sám hovorí, nepochádza z bohatej rodiny. Doma žili skromne a vždy vedel, že ľuďom chce pomáhať. Keď pandémia brány hotelov zatvorila, začal sa venovať charitatívnym aktivitám. „Oslovil som firmy, ľudí, pomocníkov, aby sme spoločne urobili nejaký dobrý čin. Založil som myšlienku Konaj dobro a dobro sa ti vráti.“ Oslovil Spišskú diecéznu charitu, kde dostal kontakt na dve zariadenia, v ktorých potrebovali výpomoc kuchárov. „Oslovil som reštauráciu v Smokovci a oni mi dovolili u nich variť. Dva alebo tri týždne sme takto pripravovali obed pre dôchodcov v Spišskom Štiavniku. Potom sme pokračovali, varili sme pre ľudí bez domova, pre ďalšie zariadenia,“ vyratúva.

Potom prišla myšlienka upiecť aj niečo sladké. Ján oslovil kolegu cukrára – Matúša Reľovského a ten súhlasil. „Dohodli sme sa, že upečieme veterník. Ten je ináč dosť nákladný, chceli sme to však robiť poriadne, nezľahčovať si to myšlienkou, že je to určené pre charitu. Takže sme robili francúzske cesto, do ktorého ide veľa masla. Upiekli sme veterníky a spravili sme hashtag s názvom Veterník solidarity.“ Piecť začali pre popradskú nemocnicu, kde v tom čase odovzdali 1 400 kusov veterníkov. „To bol taký rozbeh, nasledovalo asi 14 tisíc veterníkov, ktoré sme napiekli pre ďalších zdravotníkov a rozdávali ich od Košíc až po Žilinu.

Snažili sme sa ich priniesť do každej väčšej nemocnice, tiež pre sociálne zariadenia, deti, seniorov, opatrovateľky, vodičov autobusov, predavačky … Chceli sme aspoň veterníkom ľudí potešiť,“ vysvetľuje. Deň predtým, ako dobrôtky išli odovzdať do Košíc, vytvorili aj slovenský rekord v pečení veterníkov. „ Za 22 hodín to bolo 6 tisíc veterníkov,“ upresňuje. Jánovi pri plnení dobrých skutkov pomáhali aj študenti hotelových akadémií zo Smokovca a z Kežmarku.

Aktivity ale veterníkmi neskončili. Spolu s partiou ľudí varili obedy pre ľudí bez domova v Poprade a vo Svite, darovali ovocie pre deti v Spišskej Novej Vsi. Piekli kváskový chlieb a výťažok z neho darovali. Suroviny, ktoré už nemali ako využiť, posúvali do Červeného kríža v Poprade. Reakcie ľudí v ňom vyvolávajú krásne spomienky ešte dnes. „Ľudia boli potešení. Zaklopali sme na dvere aj popradským hasičom a tí boli veľmi prekvapení, lebo to nečakali. Veľmi pekné spomienky,“ hovorí. Keď prišlo leto a pootvárali sa reštaurácie, všetci museli začať už aj riadne pracovať. „Tak sme si na chvíľu dali prestávku. Chalani sú už zaneprázdnení, niektorí sú v zahraničí. Tak som na to ostal sám, ale budem ďalej spolupracovať so školou v Smokovci a pokračovať v takýchto aktivitách,“ hovorí.

Ján so svojím tímom všetko robili bez nároku na odmenu. Sociálny odbor popradského mestského úradu ich nominoval na ocenenie výnimočných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, jednotlivcov aj kolektívov za dobrovoľné aktivity uskutočňované v prospech iných s názvom Srdce na dlani. Keď sa to Ján dozvedel, ostal prekvapený. „Sám by som neuvaril tisíc obedov a nenapiekol 14 tisíc veterníkov. Je to zásluha nás všetkých, ktorí sa do toho zapojili. Bude to naše spoločné ocenenie. Ja som to síce vymyslel, ale bez pomoci iných by som to nedokázal uskutočniť. Keby som nemal okolo seba ľudí, tak by som v podstate nič neurobil. Je to také pohladenie na srdiečku, že si niekto všimol, že niečo takéto robíme. Všetci sme sa potešili,“ opísal svoje emócie.

Ján charitu zavesiť na klinec neplánuje ani v čase, keď sa situácia s pandémiou zlepší. Práve naopak. „Keď sa situácia zlepší, prichystáme pre zdravotníkov z COVID oddelenia degustáciu. Ako vďaku za všetko, čo pre ľudí spravili,“ hovorí. Deň pred Vianocami sa vybral do Spišského Štiavnika odovzdať deťom z detského domova darčeky. „ V januári už máme naplánovanú spoluprácu so školou v Smokovci. Budeme variť pre ľudí bez domova. Za jeden týždeň pre nich pripravíme nejakých 60 obedov. Chcem v tom pokračovať aj naďalej. Viem, že nespasím svet, ale aspoň pomôžem. To, čo robím, robím srdcom. Mne samému to veľa prinieslo. Uvedomil som si, že je šťastím mať zdravé deti, že máme byť vďační za všetko, čo v živote máme a treba si to vážiť.“

Zdroj: visitpoprad.sk